Hoci je Lena za každú srandu, na teraz by už hádam aj stačilo. Chcelo by to niečo serióznejšie. Veď v tom množstve mužov na zoznamke by sa aj patrilo. Takže na rad prišiel Karol.
Úvodným kolom prešiel bez problémov. Asi najlepšie zo všetkých, s ktorými si doteraz písala. To sú veľké plusy na začiatok. To mu, ale samozrejme, neprezradí. Karol dokonca navrhol stretnutie na káve v meste. Keďže písomná komunikácia bola príjemná, tak súhlasila. Nech čím skôr zistí, či by to mohlo medzi nimi fungovať.
Stretli sa v obchodnom centre. Bol to vysoký a hlavne usmiaty muž. Už na ňu nedočkavo čakal. Vybrali sa do najbližšej kaviarne na terasu. Obaja si dali kávu. Rozhovor plynul a ani nevedeli ako, prešli skoro dve hodiny. Jedna múdra rada ohľadom randenia je, že prvé stretnutie by malo trvať maximálne hodinu, aby zistili svoje prvé dojmy. Potom by mala žena odísť, aby muž dostal priestor prejaviť záujem. Toto však Lene došlo dávno po odporúčanom časovom limite. No a čo? Nebude sa predsa držať nejakých rád, keď sa cíti dobre. Rozlúčili sa a cestou domov jej už písal, ako sa mu to stretnutie páčilo a že by si ho rád zopakoval. Úžasné! Konečne niekto, s kým bude aj druhé stretnutie. To tu ešte nebolo.
Hneď na druhý deň Karol vymyslel výlet do Pezinku. Prechádzka po zámockom parku a potom si v meste môžu dať spolu obed. Tento nápad sa jej veľmi pozdával, preto s nadšením súhlasila.
Karol sa pre ňu v sobotu ráno zastavil autom. Zaparkovali neďaleko parku a spolu sa prešli po meste. Počasie bolo veľmi príjemné. Zastavili sa na zmrzline a smerovali do parku. Cestou míňali stánky s rôznymi výrobkami z keramiky a dreva. Pri niektorých sa pristavili a obdivovali šikovnosť ich výrobcov. Karol Lene kúpil drevený tulipán. Týmto si získal ďalší dobrý bod. Len tak ďalej. V parku neboli skoro žiadni ľudia. Lena bola zvedavá, či sa jej pokúsi nejako dotknúť. Ale držal si galantný odstup. Ani sama nevedela, či je to dobre, alebo nie.
„Nie si už hladná?“
„A vieš, že už aj celkom áno.“
„Tak poďme naspäť do centra. Tam snáď nájdeme nejakú reštauráciu.“
Pomaly sa presunuli do reštaurácie na námestí. Hoci bol čas obeda, našli si voľný stôl. Obaja si vybrali rovnaké jedlo z víkendového menu. Karol ho automaticky zaplatil. Lena si vydýchla. Je to naozaj gentleman. Vyzerá to tak, že prešiel všetkými skúškami na to, aby sa s ním stretla opäť. Odviezol ju domov a na rozlúčku dostala aj pusu na líce. Plná milých dojmov a s úsmevom na tvári prišla domov. Zázraky sa dejú.
Večer je prišla správa od Karola.
„Bolo to veľmi krásne stretnutie. Som taký rád, že som Ťa mohol spoznať.“
„Aj ja som veľmi rada.“
„Mám len jeden maličký problém.“
„Aký?“
„Keď pôjdeme na budúce spolu niekam von, mohli by sme to platiť pol na pol? Ja viem, že sa Ti to asi nebude páčiť, ale ja som žiadnej žene toľko toho nezaplatil ako Tebe dnes. Ani bývalej manželke. Dúfam, že sa za to na mňa nenahneváš.“
Lena si tú správu prečítala viackrát. To naozaj? Ako mohol takto pokaziť celý výlet? Veď nie je problém, aby nabudúce zaplatila ona. Alebo išla autom ona. Ale toto? Zmohla sa už iba na jednu vetu, ktorú mu poslala:
„Už žiadne nabudúce nebude…“