Vzťahové záležitosti

Potešenie je odvodené od slova tešiť. Otázka teda znie: máme tešiť niekoho iného, alebo sa nechať tešiť? A prečo si vyberať, keď ideálne je robiť oboje naraz.

A aké veľké vlastne musí byť potešenie, aby sme si ho všimli? Musí nás ohromiť? Trvať aspoň tri dni a byť na všetkých sociálnych sieťach? Alebo nás šokovať, že si naň spomenieme aj v domove dôchodcov?

Možno však úplne stačí drobnosť. Ráno vyšlo slnko. Dieťa zjedlo raňajky. Dobrovoľne. A dokonca aj zeleninu. Na križovatke nám dali prednosť, hoci nemuseli a vôbec sa netvárili nahnevane. Predavačka nám pochválila šaty, a to aj napriek tomu, že sú „jemne“ obtiahnuté. V obedovom menu je dnes sviečková na smotane. Samozrejme s minimálnymi kalóriami.

Alebo tá najjednoduchšia vec na svete: usmiať sa na všetkých okolo. A hlavne na seba v zrkadle. Lebo ak to nedokážeme, šance na sviečkovú bez výčitiek sú takmer mizivé.

Povedať „odpúšťam“ je jednoduché. Asi tak jednoduché, ako si povedať „od zajtra chudnem“. Znie to skvelo… a tým to často aj končí. Lebo naplniť obsah tohto slova je už o dosť väčší výkon. A to nielen voči druhým. Najtvrdší oriešok sme, prekvapivo, my sami.

Niekedy stačí si len potichu sadnúť a priznať si: „No dobre… asi by som si mal odpustiť.“ A potom to zopakovať. Znova. A znova. Pokojne aj stokrát – ako písanie trestu po škole v tretej triede, len bez dozoru učiteľky.

A potom sa stane malý zázrak. Zrazu to vieš povedať nahlas. A časom to dokonca aj myslíš vážne. A vtedy si všimneš, že z Teba spadla tá obrovská ťarcha, ktorú si doteraz vláčil ako závažie na nohe. Dobrovoľne. Bez sťažností.

Nie, odpustenie neznamená, že zabudneš. Pamäť funguje stále spoľahlivo. Ale poučíš sa, prestaneš sa točiť v nekonečnom kolotoči minulosti a pre vlastný pokoj urobíš to najlepšie, čo môžeš – konečne vykročíš vpred.

Znie to ako mäkký gauč po nedeľnom obede, že? Miesto, kde je teplo, bezpečne a známe. Kde sa nič nemení – maximálne druh koláča ku káve. Idylka. Lenže je to naozaj také super?

Kedy prichádza ten moment, keď treba zdvihnúť zadok z gauča, odlepiť sa od vankúša a vykročiť von – do sveta plného neznáma, chaosu a možno aj trapasov?

Asi vtedy, keď už nás to „pohodlie“ začína dusiť. Keď sa ráno budíš a cítiš, že Ti niečo uniká. Keď sa pristihneš, že viac frfleš, ako žiješ.

Držíme sa istoty, lebo „neznáme“ znie strašidelne.

Ale rozhodnutie opustiť komfortnú zónu väčšinou nepríde s fanfárami a konfetami. Len jedno ráno otvoríš oči a povieš si: „ Stačilo. Idem na to!“

Možno pomaly, možno s chybami. Ale ideš.

A najlepšie na tom je, že to nové, neznáme, sa po chvíli stane Tvojou novou komfortnou zónou. A potom z nej zase vylezieš.

Lebo tak to jednoducho má byť. Život nie je gauč – aj keď by to bolo pohodlnejšie.

Koľkokrát za deň povieme slovo „ja“? Tipujem tak miliónkrát.

Ja chcem. Ja môžem. Ja musím. Ja nechcem. No hotový stand-up show ega. Sebectvo? Narcizmus? Alebo len zdravá dávka sebalásky na prežitie?

A potom príde druhý extrém: Ako chceš Ty. Ako povieš Ty. Urobíme to po Tvojom. Akoby si moje „ja“ vzalo dovolenku a na záskok nastúpi  kolega „Ty“.

Kde je teda tá zlatá stredná cesta? Kedy už s tým „ja, ja, ja“ lezieme všetkým na nervy a kedy zas s tým „Ty, Ty, Ty“ riskujeme, že nás budú používať ako rohožku pred dverami a ešte aj s nápisom „Vitajte“?

Najväčší problém nastáva, keď to nevieme zmeniť. Alebo ešte horšie, ani nechceme.

Pritom to „ja“ je fakt dôležité. Len sa nemá správať ako buldozér na stavbe. Skôr by sa malo naučiť povedať: „Nie“ tomu, čo nechcem. „Nie“ tomu, čo mi škodí. „Nie“ tomu, s čím nesúhlasím.

A výsledok? Ja spokojný, slobodný a šťastný. Ty spokojný, slobodný a šťastný. A my všetci spolu? Menej nervov, viac kľudu.

Hľadáme ju. Čakáme na ňu. Modlíme sa k nej ako bohyni múz. A ona? Zjavne si vzala all-inclusive dovolenku. Asi niekde na Bali, možno Maldivy… rozhodne nie v našej hlave. Tam je momentálne prázdno, ticho, pusto.

Inšpirácia je expertka v hre na schovávačku. Má milión tajných úkrytov a my by sme pritom brali aj len malý záblesk. Taký jemný nástrel, čo nám rozsvieti žiarovku nad hlavou.

Veď si len spomeň, koľkokrát netušíme, ako začať: E-mail šéfovi, čo má byť asertívny, ale nie arogantný. Správu „možno“ budúcej láske, keď Ťa pol hodiny trápi, či „Ahoj“ nie je príliš nudné a „Čaukooo“ zase príliš zúfalé. Rozhovor po hádke (lebo tichá domácnosť je fajn… len chvíľu). Alebo článok. Ako tento…

A to ešte neriešime klasiky: Čo na seba, keď ide o veľa? Kam vypadnúť cez víkend? Čo robiť dnes večer, keď Netflix Ťa už volá menom? Darček pod stromček, čo nepôsobí ako „z núdze cnosť“? A úplne top level: Ako sa dokopať vstať z postele?

Ale občas to príde. Nečakane. Ako lúč slnka cez zatiahnuté žalúzie. Ako vôňa kávy a tvarohového koláča, čo práve opustil rúru. Ako správa od niekoho, kto Ťa fakt milo prekvapí. Alebo len výhľad, z ktorého spadne sánka aj Google Maps.

A zrazu – bum! Mozog ide na plné obrátky. Nápad za nápadom. Bláznivé, úžasné, geniálne. Nevieš, kde začať, čo tvoriť, kam to všetko zapisovať.

A potom sú aj dni, keď najväčšia inšpirácia prichádza z… voňavého vankúša. A ten najsilnejší kreatívny impulz dňa je otočiť sa na druhý bok a nechať celý svet čakať. Lebo aj ničnerobenie môže byť nápad roka.

Tak vám želám more inšpirácie. Také, ktoré vás poteší, nakopne, rozosmeje. A možno aj konečne prinúti napísať ten e-mail alebo aspoň vstať z postele.

Ľudia! To je samostatná kapitola.

Sú ako kytica poľných kvetov – každý inej farby, inej vône. Občas aj s alergickou reakciou.

Ale keď ich dáš dokopy,  okamžite máš vo váze spoločenskú drámu so štyrmi dejstvami.

Každý z nás je originál. Jeden vonia ako levanduľa, druhý ako zabudnuté jedlo v chladničke. A sú všade okolo nás.

Niektorí nás otravujú jemne, ako bzukot komára o druhej nad ránom. A iní tak intenzívne, že začneme rozmýšľať, ako sa stať mníchom v Himalájach.

Ale potom sú tu tí druhí. Tí, čo svietia ako slnko – a my sa za nimi otáčame ako slnečnice. Niekedy aj v noci. Áno, nočné slnečnice existujú. A majú pocity.

Sú dni, keď nám chýbajú tak veľmi, že by sme ich najradšej zabalili do deky a nevydali späť svetu. A inokedy? No… aj ponožky bez páru a bez práčky nám prídu ako lepšia spoločnosť.

Každý z nás totiž potrebuje niečo iné – raz svätý pokoj, inokedy poriadne objatie.

Ale keď príde na lámanie chleba, títo ľudia vedia byť ako slepačia polievka pre dušu. Prídu, podržia, pohladia slovom, úsmevom, alebo čokoládou.

Skrátka – je super, že ste. Ďakujeme.

Odvaha! Taká tá vlastnosť, ktorú chce mať každý. Vyzerá dobre v životopise aj na nástenke snov. Znie hrdinsky a ide do boja – aspoň v našich predstavách. Ale v realite? Niekedy je skrytá pod perinou a nechce ani vyliezť.

Pre niekoho je to výstup na Gerlach – s mačkami na nohách, čakanom v ruke a vetrom v duši. Pre iného je to výpoveď v práci – dokonca bez plánu „B“. Veď uvidíme, čo život prinesie… snáď nie iba účty za elektrinu.

Odvaha môže znamenať aj koniec nefunkčného vzťahu, odkladania pravdy, alebo len to, že raz konečne povieme niekomu „nie“. Bez výčitiek, bez dlhej prezentácie dôvodov. Len tak.

A potom sú tu ľudia, ktorí sa odvahy boja viac než pavúkov v sprche. Len to slovo ich desí. Radšej budú stáť na mieste. Alebo jemne cúvnu, aby nemuseli ísť dopredu. Veď prečo meniť niečo, čo (ne)funguje?

Ale možno by stačil jeden malý krôčik. Nie skok, nie parašutizmus bez padáka. Len malý, maličký pohyb vpred. Každý sa počíta. Každý nás posúva bližšie k našim snom, túžbam a cieľom. Alebo k tomu, čo sa nám má stať, lebo život má zmysel pre humor.

Tak čo vy na to? Nájdime tú odvahu a začnime žiť!

Ako ideálne začať deň? No predsa s úsmevom! A nemyslím tým len nenápadné zdvihnutie kútikov. Ale poriadny, nákazlivý, taký od srdca. Kde aj Mona Lisa nájde inšpiráciu.

Niekedy to ide samo. Zobudíme sa, slnko svieti, vtáky štebocú, káva vonia. A nám je úplne jedno, že je pondelok ráno a meškáme do práce. Cítime sa ako hlavná postava romantického filmu. Len bez dokonalého make-upu.

A potom sú dni, kedy je budík náš úhlavný nepriateľ. Vonku je tma, zima, kávovar nefunguje a nás čaká deň plný stresu. Úsmev? Jedine cez zaťaté zuby a s vražedným pohľadom.

Ale skúste sa usmiať aj vtedy. Hoci aj na prvého človeka, ktorého stretnete. Áno, aj keď je to kolega, ktorý vám vyfúkol posledné parkovacie miesto. Alebo na predavačku, ktorá je očividne na hrane nervového zrútenia. Možno im ten úsmev zlepší náladu.

No hlavne – usmejte sa na seba do zrkadla. Nech ten človek oproti vám vie, že si práve dnes zaslúži skvelý deň.

Takže – krásny deň a hlavne… s úsmevom!

Šťastie! Čo to vlastne je? Existuje vôbec? Alebo je to niečo ako Columbova žena – všetci o ňom hovoria, ale nikto ho nikdy nevidel?

A koľko vlastne vydrží? Pár sekúnd? Hodinu? Celý rok? Alebo až do chvíle, kým nezistíme, že sme stratili kľúče, či si omylom obliekli tričko naopak? Môže byť niekto šťastný celý život, alebo si musí občas dať prestávku na dramatické obdobie?

Vraj to závisí od nášho nastavenia. Možno stačí vidieť vo všetkom aj to dobré. Niekedy to síce vyžaduje detektívne schopnosti Sherlocka Holmesa, ale dobrá správa je, že ak dosť dlho hľadáme, niečo pozitívne sa vždy nájde. Napríklad aj fakt, že čokoláda a dobrý film existujú.

Samozrejme, nemôžeme byť šťastní nonstop – veď ako by sme vedeli, či šťastní sme alebo akurát nie? Práve tie malé prestávky medzi šťastím nám ho pomáhajú viac oceniť.

Pre niekoho je šťastie ranná káva, pre iného výplata na účte, pre ďalšieho chvíľa ticha, keď doma všetko utíchne. Každého teší niečo iné. Tak si ho užime! Lebo nič netrvá večne… ale dobrá správa je, že šťastie sa vie vrátiť. A možno nabudúce aj v lepšej verzii.

Dnes je ten deň! Áno, práve dnes je ten zázračný deň. Deň, keď môžeš otočiť volantom svojho života a vojsť na úplne novú cestu. Ale prosím, nezabudni si zapnúť bezpečnostný pás.

Dnes je ten deň, keď môžeš urobiť hrubú čiaru za minulosťou. Môže byť rovná, ale aj kľukatá.

Dnes môžeš odpustiť všetkým – aj tomu, čo Ti rozlial kávu na obľúbené tričko. Ale hlavne… sám sebe (áno, aj za tie víkendové vylihovania v posteli).

Postav sa pred zrkadlo a povedz si: „Mám na to!“ Lebo vieš čo? Ty na to fakt máš.

Dnes je ten deň, keď môžeš spomínať na minulosť s úsmevom – na tie trápne momenty z detstva. A môžeš sa tešiť na budúcnosť, ktorá Ťa možno prekvapí ako počasie.

Je fakt, že svet nezmeníš len tak lusknutím prstov. Ale dnes môžeš zmeniť túto chvíľu. Urob niečo nové, odvážne alebo aspoň niečo, čo Ťa rozosmeje.

Takže? Usmej sa, vykroč a uži si dnešok. Lebo dnes je fakt ten deň „D“ – a nikto Ti ho nevezme.

Rodina! Tá jedinečná skupina ľudí, s ktorou zdieľate spoločné chvíle – od rannej kávy až po nočné rozhovory (a občas aj hádky) o pohodených ponožkách na gauči. Pre niekoho zázrak, pre iného denná skúška trpezlivosti.

Ráno sa zobudíte a rodina je tam. Kúpeľňa plná, čas ubieha a vy už viete, že budete opäť meškať do práce. Večer prídete domov a rodina je zase tam. Už spoza dverí počujete smiech, krik alebo hádky. Niektoré dni vás rozosmeje tak, že zabudnete na všetky starosti. Inokedy vás vyčerpajú natoľko, že máte chuť zbaliť kufre a odísť na opustený ostrov.

Ale pozor – rodina nie je samozrejmosť. Mnohí by dali všetko za tie pohodené ponožky alebo za chvíle, ktoré vás niekedy vyvádzajú z miery. Nie každý má to šťastie zdieľať život s ľuďmi, ktorí stoja pri ňom v dobrom i zlom. Vážme si to preto, čo doma máme.

Vianoce sú na to ideálne. Sú časom, keď môžeme byť so svojimi blízkymi a zároveň si pripomínať tých, ktorí už s nami nie sú. Skúsme sa v tomto období na chvíľu zastaviť a oceniť obyčajné okamihy, ktoré robia náš život výnimočným. Možno to nie je ako z reklamy – s nádherne prestretým stolom pri krbe, s blikajúcimi svetielkami a labradorom s červenou mašľou. Skutočná rodina je neporiadok, chaos a predovšetkým láska. Sú to raňajky v pelíšku pod perinou pri sledovaní „Pelíškov“ v televízii.

Rodina. Nie vždy dokonalá, ale naša.

Hovorí sa: „Dávaj si pozor na želania.“ A to je fakt trefa do čierneho. Čo ak sa splnia? A my si potom uvedomíme, že sme si vlastne priali… no, hlúposť. Kto si v záchvate hnevu, zlosti alebo eufórie nikdy neprial niečo šialené? Napríklad odletieť na Mesiac. Jasné, dobrý plán. Ale máte na to skafander?

Želania sú ako švédske stoly – výber je nekonečný. Môžete si želať zdravie, šťastie, lásku, peniaze… alebo aj úplne uletené veci, ako mať vlastného jednorožca (hoci netušíte, kde by ste ho parkovali).

Ja si želám často.  Veľa. A viete čo? Ono sa to aj plní. Lenže vždy tak akosi po svojom. Akoby si tie želania zo mňa robili dobrý deň. Dokonca sa mi už stalo, že sa splnili, a ja som si to ani nevšimla! Asi som bola taká nadšená z tej cesty, že som ani nepostrehla, že cieľ už dorazil. Ale poviem vám, tá cesta bola fakt pecka. Každý malý krok bol dobrodružstvom.

Tak vám želám, nech sa vám splní všetko, po čom túžite – veľké sny, malé sny, ale aj tie bláznivé a totálne absurdné. Nech sú vaše sny nielen cieľom, ale aj príbehom, ktorý stojí za to prežiť. Nebojte sa želať si vo veľkom! Skromnosť nech si vezme voľno – tu ide o zábavu!

Slnko. Tá žiarivá, ohnivá guľa, ktorá nie je len hviezdou na nebi. Raz žlté ako rozosmiata slnečnica, inokedy oranžové ako semafor, ktorý na križovatke ignorujeme s dodatkom „to dám“. A keď má náladu, prefarbí sa na krvavočervenú, až musíme prižmúriť oči a nasadiť slnečné okuliare. Občas je to romantika. Predvádza sa v šatách ako Popoluška – rúžových, červánkových… Slnko je jednoducho umelec s paletou plnou prekvapení.

Pre niekoho slnko znamená piesočnú pláž, kde jeho lúče maľujú trblietky na hladinu mora. Pre iného je to vesmírna zásuvka s pozitívnou energiou – nekonečná powerbanka, ktorá Ťa každé ráno naštartuje lepšie ako značkový kávovar.

Pre mňa však slnko ešte znamená aj ľudí. Tých, ktorí nás vytiahnu z tmy, keď máme pocit, že sa nedokážeme vymotať z periny. Keď žiadne GPS nenachádza správny smer, hoci neustále prepočítava. Ľudí, ktorí nás rozohrejú, aj keď naša nálada dosahuje mínusové hodnoty sibírskeho teplomeru.

Ďakujem za každé ráno, keď slnko roztiahne oponu nového dňa a vtiahne nás do svojich plánov. A hoci aj so zubatým úsmevom nás donúti vstať. Ďakujem za každého slniečkového človeka, ktorý náš svet robí teplejším a svetlejším.

Ľahkosť bytia – také zaujímavé slovné spojenie. Trochu ako reklama pre mladých. Nielen telom, ale hlavne duchom.

Jeden v tom možno vidí synonymum nezodpovednosti. Ten typ človeka, čo sľúbi hory-doly, a skutek utek. Niekoho, kto neodpíše na správu, či nedodrží deadline v práci, alebo zabudne vrátiť požičané kilo cukru. Jednoducho povedané, časovaná bomba chaosu.

Druhý práve naopak…slobodu! Voľnosť! Akýsi James Bond v každodennom živote. Nepotrebuje nikoho a nič. Žiadne termíny, žiadne limity. Akoby mal adrenalín v žilách.

A pre mňa? Je to životný nadhľad, vnútorný pokoj. Keď niečo dokážem zmeniť, idem na to! Ak nie, poviem si: „Čo už, svet sa nezrúti!“ A ak ma niečo fakt vytáča? Snažím sa aspoň zmeniť svoj postoj. Lebo úprimne, je predsa zábavnejšie dívať sa na život skôr ako na komédiu než na tragédiu.

A hlavne – úsmev! Úsmev je ten zázračný kľúč, čo odomyká všetko. Život je príliš krátky na to, aby sme ho prežívali s vážnou tvárou. Berme ho s ľahkosťou!

Osamelosť a samota. Slová, ktoré sa ľahko pletú, pritom sú ako noc a deň. Podobné písmenká, ale úplne iný obsah. A fakt to nie sú synonymá, aj keď sa to občas môže zdať.

Samota! Len Ty, ticho a … nič. Ani len ten vtáčik-letáčik na obzore. Samota je ako otvorená kniha, každý ju hneď spozná. Žiadni ľudia, žiadne zvuky, len Ty a Tvoje myšlienky, čo Ti to pre istotu dookola pripomínajú. Pre niekoho nočná mora a pre niekoho wellness pobyt zadarmo. A vieš čo? Je to takto úplne v poriadku.  Niekto si tú samotu užíva a iný by dal čokoľvek za jedno zazvonenie telefónu, či pípnutie správy. Každý sa nachádza v inej životnej situácii.

A potom je tu osamelosť. Nevidíš ju, ale cítiš. Akoby si bol na obrovskej párty plnej smiechu, kde sa každý zabáva, tancuje, len Ty tam stojíš sám a stratený. Niečo Ti tam chýba… Alebo skôr niekto. Ten špeciálny človek, ktorý bol pre Teba slnkom v tmavých dňoch. Možno tam byť nemôže. Možno ani nechce. A možno je to len prázdno vo vnútri, ktoré sa tam rozťahuje ako nepozvaný hosť.

Neboj sa! Nie je to navždy. Osamelosť je ako upršaný deň. Je otravný, ťažko ho ignorovať, ale raz prejde. Keď konečne zasvieti slnko, zistíš, že každá kvapka mala svoj význam.

Dávajme si navzájom šance. Aj tým, čo sú ticho. Aj tým, čo sa občas stratili. Lebo život nie je len o smutných chvíľach. Je plný prekrásnych momentov, len ich treba vedieť chytiť. A keď už, tak oboma rukami!

Hojnosť! Čo všetko sa skrýva za týmto slovom? Väčšina z nás si hneď predstaví peniaze, domy, autá – skrátka materiálny raj. Ale teraz úprimne, je to fakt všetko, čo k životu naozaj potrebujeme?

A čo také zdravie? To berieme ako samozrejmosť, kým nás niečo nezačne bolieť. Až potom si uvedomíme, akí sme zraniteľní. Zdravie nám dáva silu žonglovať s tým bláznivým cirkusom, ktorý sa volá život.

A teraz vzťahy! Nemusí to byť hneď americká filmová romantika s poletujúcimi srdiečkami. Je to o rodine, priateľoch, tých, ktorí nám podajú ruku, aj keď o to nežiadame. A v tej ruke je nielen čokoláda na nervy. Bez nich by sme boli ako mobil bez signálu.

A čo tie drobné každodenné radosti? Malé zázraky všedného dňa, čo nám vykúzlia úsmev na tvári. Či už je to dobrá správa, voňavá káva, kompliment od kolegu, či voľné miesto na parkovanie hneď pred vchodom. Bez toho by bol náš život smutný a nudný ako prázdna diaľnica bez odbočiek na zaujímavé miesta.

Takže, prajem nám všetkým hojnosť vo všetkom. Úplne vo všetkom! Nebojte sa zamyslieť, čo naozaj potrebujete. Zapojte fantáziu a nech je to veľké! Veď hojnosť je aj o tom, že máte dosť na to, aby ste si mohli občas len tak vyložiť nohy a povedať: „Život je fajn.“

Zmena je život, alebo život je zmena? Kto sa v tom má vyznať? Jedno je isté – zmena je neoddeliteľnou súčasťou našej existencie.

Pre niekoho predstavuje nečakanú vlnu, ktorá ho vytrhne z pohodlia a vrhne priamo do neznáma. Pre iného je to však dlhá, presne naplánovaná cesta. Taká, na ktorú sa pripravuje celé mesiace, ba dokonca roky. A nakoniec ho zaskočí úplná maličkosť, s ktorou vôbec nepočítal.

Zmena môže byť riskantná, nepríjemná, dokonca až desivá. Horšia ako strašidelný horor. Ale zároveň môže byť vzrušujúca, plná príležitostí a nečakaných výhier. A navyše, často v nás odhalí skryté super schopnosti, o ktorých sme ani len netušili.

Celé je to však o postoji. Odvaha vystúpiť z komfortnej zóny a prijať zmenu s otvorenou mysľou je kľúčom k tomu, aby sme sa posunuli vpred. Aby sme v sebe našli silu vykročiť v ústrety novým príležitostiam. Život je skrátka dobrodružná cesta plná zmien a záleží len na nás záleží, ako si ju užijeme.

Takže, vyrazme na túto cestu! S humorom a poriadnou dávkou odvahy. Si pripravený vykročiť?

Život mi priniesol všelijaké chvíle. Nádherné a plné radosti. No i tie ťažké, ktoré ma všeličo naučili o mne, ale hlavne o živote. Bola by som veľmi rada, keby moje skúsenosti pomohli aj iným s podobnými starosťami prekonať ťažké chvíle. A okrem toho verím, že vás aj pobavia. Veď s humorom ide všetko ľahšie..