Netrvalo dlho a Lena sa vrátila do starých koľají. Na zoznamku ani nepomyslela. Prišiel víkend a pustila sa do veľkého upratovania. Večer si konečne sadla, vyložila nohy a užívala si pocit uprataného bytu. V nedeľu sa vybrala na prechádzku do centra. Zrazu niekto na ňu zakričí.
„Lena si to Ty?“
Otočila sa a zbadala spolužiaka zo základnej školy.
„Laco! Bože! Koľko rokov sme sa nevideli? Je to už tak dávno!“
Sadli si spolu na kávu a doháňali v rozhovore roky, ktoré sa nevideli. Dozvedela sa, že je rozvedený a má dvoch dospelých synov na vysokej škole. Dokonca prišla na pretras aj na téma „zoznamka“. Vraj aj on je na nejakej a vôbec sa mu tam nedarí. Sám nevie prečo. Bolo to veľmi zábavné. Ani nevedela, ako rýchlo ubehol čas v príjemnom rozhovore.
Domov prišla celá vytešená. Len čo otvorila dvere, v predsieni sa potkla o rozhádzané topánky. A keby išlo len topánky! Všadiaľ bolo blato. Na čo včera upratovala? Hoci prišla dobre naladená, okamžite sa rozčúlila a nakričala na obe deti. Tie okamžite vstali od telky a začali upratovať ten neporiadok.
Na druhý deň v práci rozprávala kolegyni o stretnutí s Lacom. V tom jej pípla sms. Laco! Rád by ju rád opäť videl. Musela priznať, že ju to potešilo. Stretli sa hneď ďalší večer pri poháriku vína. Aj vo vinárni to bolo veľmi príjemné stretnutie. Cestou domov si povedala, že dnes ju nevytočí ani neporiadok, ktorý ju pravdepodobne bude doma znovu čakať. Na jej prekvapenie, nečakal. Ó, aký nádherný deň!
Laco sa hlásil každý deň. Dohodli sa na piatok večer. Pri Dunaji bol veľký koncert v rámci rozlúčky s letom. Ľudia sedeli na lavičkách i na tráve. Stretli sa v meste a Laco navrhol, že býva neďaleko a mohli by sa zastaviť pre deku a víno u neho doma. Lena z toho mala zmiešané pocity, ale predsa len to bolo veľmi lákavé pozvanie. Kto vie, čo všetko sa môže u neho doma stať? Zvedavosť zvíťazila a tak súhlasila. Bol to klasický panelákový byt. Vošla do predsiene a začala si vyzúvať tenisky. Laco na ňu zhrozene pozrel a snažil sa jej oznámiť, čo najpokojnejším tónom, akým dokázal zo seba vydať:
„U nás sa vyzúva pred dverami. Ráno som umýval dlážku.“
Zostala veľmi zaskočená a nevedela, čo má ďalej robiť.
„Prepáč, mrzí ma to. Neuvedomila som si to.“
„Nevadí. Daj mi tie tenisky ja ich odložím.“
Lena sa snažila nemyslieť na tento trapas, aby si nepokazila pekný večer. U Laca zobrali deku, slané tyčinky a fľašku. Keď vychádzali z bytu podal jej tenisky do ruky. Chvíľu zmätene na neho hľadela a potom si sadla na schody pred dverami, kde sa začala obúvať. Celá situácia jej prišla ešte trápnejšia ako pri príchode. Počas koncertu celý čas rozmýšľala nad návštevou v jeho byte. Bože! Aká je len hlúpa! Naivne si myslela, že ju volá k sebe, pretože po nej túži. Možno čakala bozk! Možno aj niečo viac.. Ale jediné, čo ho zaujímalo, bolo to, aby mu nezašpinila predsieň!? A spomenula si na nedávnu scénu u nich doma, keď za neporiadok v chodbe nakričala na deti. Tak tomu sa povie karma!
Laco sa pravidelne ozýval každý deň. Už ju to ani tak veľmi netešilo a sama nevedela, či ho chce ešte vôbec vidieť. Večer jej však natešený volal.
„Rád by som Ťa pozval ku mne na večeru. A mám pre Teba jedno veľmi milé prekvapenie. Umyl som aj schody pred dverami a kľudne si tam môžeš nabudúce sadnúť, keď sa budeš obúvať.“
Sadnúť? Bola rada, že sedí práve v tejto chvíli. Zdvorilo sa vyhovorila zo stretnutia a s úsmevom pozrela na zablatenú predsieň u nej doma…