Bol piatok ráno a ja som si povedala, že nás určite čaká nádherný víkend. Konečne mi moje druhé tehotenstvo začalo robiť radosť a užívala som si ho tak, ako sa patrí. Žiadne objímanie toaletnej misy, žiadny dokonalý čuch, ktorý rozozná všetky vône sveta, teda všetky pachy sveta. Zobrala som nášho malého predškôlkára na ihrisko a tešila sa na spoločne strávené dni.
Poobede prišiel manžel z práce celý rozčúlený. Vraj sa včera stretol so zákazníkom, ktorý mu dnes prezradil, že má akúsi črevnú virózu.
„Určite ju dostanem aj ja! A vieš, aký som citlivý na všetky choroby. Zle ich znášam. Štatisticky som najohrozenejší druh. To je ale neskutočné, ako ľudia neberú ohľad na iných.“
Ako milujúca manželka som ho poľutovala a preventívne mu urobila liečivý bylinkový čaj s citrónom. Vo chvíli, keď ho začal piť, jeho žalúdok naznačil prichádzajúcu pohromu. Výraz paniky v jeho tvári bol neopísateľný. Najskôr som si myslela, že stačí priniesť k posteli vedro, keby náhodou. Nestačilo. Uvelebil sa na záchode. Občas ho prestriedal s kúpeľňou. Tieto dve miestnosti boli jeho večerným útočiskom. Ja som utekala do lekárne, aby sme boli pripravení na tieto zaťažkávacie chvíle. O polnoci sa presunul do postele, samozrejme aj so všetkými ochrannými pomôckami, vedrami, liekmi, obkladmi a všeličím iným. Snáď zajtra už bude lepšie.
Ráno som sa zobudila na plač z postieľky. Dieťa vo vysokých horúčkach si chytalo bruško. Nedobehla som s ním ani do kúpeľne. Včerajšou večerou nám ozdobilo celú cestu, a to myslím nielen na zemi. Stena by tiež vedela rozprávať svoje. Obriadila som dieťa, podlahu, steny aj kúpeľňu. Skontrolovala oboch pacientov a pripravila im zázračný slepačí vývar. Čaju som navarila na hektolitre. A tých kilometrov , čo som sa nabehala do spálne. Raz plakalo malé, raz vzdychal veľký. Prezliekla som spotené periny, pustila pračku a „užívala si prekrásny víkend“.
Ani sa mi nezdalo, že by som toho neobvykle veľa v ten deň urobila, ale sily mi akosi ubúdali. Že by nejaký zákerný bacil preskočil aj na mňa? Odmerala som si teplotu a stala som sa víťazom. A to som naozaj nechcela. Nevadí. Stačí tabletka a idem ďalej. Žiaľ, moje telo nesúhlasilo. Tiež sa mu žiadalo urobiť si wellness pobyt v kúpeľni a hlavne tá naša toaleta bola top destinácia. V spálni si nikto ani nevšimol, že som sa tam už hodnú chvíľu neukázala. Keď už nebolo čo odovzdať z môjho tela a teplota trochu klesla, uvarila som ďalší krčah liečivého čaju a presunula sa do postele.
Po chvíli ma budí manžel, že je veľmi hladný a či by som mu nepriniesla do postele trochu polievky. Keď som mu oznámila, že síce vývar ešte máme, ale asi nie som v stave mu ho priniesť, zazrel na mňa a posťažoval sa, že ani si len neviem predstaviť, ako sa cíti on. Veď poriadne nespal celú noc. Je vyčerpaný, unavený a konečne už aj jesť môže. No čo už? Tak som vstala a priniesla obed im obidvom. Po tejto vyčerpávajúcej činnosti som opäť skončila v posteli. Ani neviem na ako dlho.
Keď som sa prebrala, bola som v spálni sama. Obaja pozerali televízor. Super! Aspoň im už je lepšie. Prišla som za nimi do izby.
„Konečne si hore. Dúfam, že už si v poriadku. Čo bude na večeru? Mohli by sme si dať niečo teplé. Čo Ty na to?“
S tým som samozrejme súhlasila. Len som celkom presne nevedela, kto z nás troch by to mal pripraviť. Nečakane to vyšlo na mňa. Buď som z nás najzdravšia, alebo som najlepšia kuchárka, ktorá aj z ničoho vyčaruje niečo. Dokázala som to. Len jesť som to už nezvládla. Na šťastie to oni áno. Aj zjesť, aj sa večer spolu uložiť. Ešte že tak.
Zobudila som sa až ďalšie ráno. Cítila som sa lepšie. Konečne. Znovu som prezliekla periny a pustila so do varenia nedeľného obeda. Všetkým nám chutil. A k dobrej nálade prispela aj jeho veta:
„Som rád, že to bola len taká slabá virózka a úplne v pohode sme ju všetci zvládli. Sme fakt skvelý tím.“
Vlastne mal pravdu, sme skvelý tím. Je však dôležité dobre si vybrať členov tímu. Mať v nich istotu a vedieť sa na nich spoľahnúť. My to tak máme. On sa spolieha na mňa a ja sama na seba.
Vaša tímová hráčka, LeOna…