Keď som s radosťou zistila, že čakám druhé dieťa, myslela som si, že všetko pôjde ako po masle. O klasických ranných nevoľnostiach písať nebudem. To má väčšina, okrem tých šťastných výnimiek. Ani o tom, ako som staršie dieťa, ktoré malo plnú plienku, musela vyzliekať vo vani. A z vône v plienke som zapĺňala obsah umývadla zase ja. Pomoc bola v nedohľadne.
Časom sa to však zase upokojilo a prežívala som toto krásne obdobie ako každá tehotná matka s pracovne zaneprázdneným partnerom. Ale pocit z rozrastajúcej rodiny mi dával silu a energiu zvládnuť všetko. Veď snáď, keď sa to malé narodí, bude mojou oporou a pomocou.
Žiaľ, posledný mesiac mi nebolo najlepšie. Až som skončila na tri týždne v nemocnici. Staršie dieťa si musela k sebe zobrať babka, pretože ocko stále veľa pracoval. Sľúbil mi však, že urobí všetko preto, aby bol potom s nami viac doma a mohol mi pomáhať s deťmi. Budúcnosť som videla veľmi optimisticky. Aj vďaka tomu som dokázala prežiť tie nekonečné chvíle v nemocnici, keď som s tým veľkým bruchom musela len ležať a ležať. Raz na pravom boku a raz na ľavom. To bola jediná povolená zmena. Vraj to si vyberám dopredu oddych, pretože potom už na to nebude čas. A fakt mali pravdu. Že by dlhoročné skúsenosti?
Chvala Bohu, všetko dopadlo dobre. Bábätko sa narodilo zdravé a v termíne. Pri pôrode mi pomáhal a verila som, že konečne začne to krásne obdobie. Keď prišiel pre nás do nemocnice, priniesol mne aj sestričkám obrovskú kyticu kvetov. Skoro som odpadla od úžasu. Všetky sestričky mi ho závideli. Vlastne aj sama sebe som závidela, akého mám úžasného muža.
No cestou v aute ma vrátil do reality, keď mi porozprával, ako veľmi som pri pôrode kričala. Dokonca, že som aj občas pri tom nadávala. Že sa za mňa až hanbil. Aj som si niečo také matne pamätala. Viem, že kontrakcie sa mi darilo lepšie zvládnuť so slušnejšou verziou nadávky. Alebo že by aj neslušnou? Veď bábätko tomu nerozumelo a lekári sú už snáď na všetko zvyknutí. Nevadí, veď som sa šťastne vracala z pôrodnice domov. Nič mi nepokazí túto krásnu chvíľu. Nesmierne som sa tešila domov.
Keď už sme sa blížili, oznámil mi, že nestihol nič nakúpiť a že máme úplne prázdnu chladničku. Samozrejme, keď sa nepočíta niečo nedefinovateľné po záruke. Vraj:
„Zastavím Ti pri obchode, nakúp si, čo potrebuješ a ja zatiaľ postrážim spiace bábätko v perinke.“
Tak som teda horko ťažko vystúpila z auta, kde som pri každom pohybe cítila, čo som pred pár dňami robila. Len, aby sa nezabudlo. So slzami v očiach som kúpila základné potraviny a vrátila sa do auta.
Bolo úžasné vrátiť sa domov. Tohto okamihu som sa nevedela dočkať. Aj keď som si ho predstavovala úplne inak, ako prebiehal. Nákup položil do kuchyne na linku. Pobozkal bábätko aj mňa a odišiel do práce. Zostala som tam stáť sklamaná a smutná. A tak som sa na to tešila.
Asi byt, či dom nevytvoria pocit domova. Ten vytvárajú ľudia. Akurát je dôležité vybrať si správnych ľudí, ktorí nám ho pomáhajú vytvoriť. V mojom prípade som si ich porodila. Veď nikde nie je povedané, ako sa nám do života dostanú. Takže predsa len to celé bolo na niečo dobré. Mám skvelé deti! Aj keď sa narodili za môjho kriku a nie celkom ideálnych slov na privítanie.
Vaša občas nadávajúca LeOna…