Leto na chalupe je skvelé. Dokonca aj s malými deťmi. Vždy som ich milovala. Myslím tie letá. Samozrejme aj tie deti. A keď som k tomu mala aj skvelú spoločnosť, tak nebolo o čom.
Raz sme sa aj s kamarátkou vybrali na našu chalupu. Manželia nás tam odviezli aj s deťmi, aj so zásobami jedla a oni odišli za prácou. Takmer ako v stredoveku, kde my, ženy, sme museli udržiavať oheň. Alebo ho aspoň dokázať založiť. Na šťastie stačilo iba v peci. Bez toho by sme asi boli všetci hladní a deti by sme museli každý večer kúpať v studenej vode alebo v potoku. Toto však pre nás bola hračka. Horšie to bolo v noci. Po okolí behali srnky i všeličo iné, čo sme radšej ani nechceli identifikovať. Latrína sa nám zdala nekonečne ďaleko. A tá tma! Dnes sa mi už ani nechce veriť, ako sme to všetko zvládli. Hlavne, že deti boli šťastné.
Po týždňovom skúšaní našej odvahy sa mali v piatkový večer vrátiť ockovia. Ako správne dedinské ženy, sme vyupratovali celú chalupu aj záhradu. Nanosili si narúbané drevo, narobili triesky a na peci uvarili šošovicovú polievku. Pre istotu sme rozmrazili aj chlieb. Veď potraviny boli ďaleko. A hlavne pre deti urobili nekonečné množstvo palaciniek. Robiť ich v najväčšej horúčave a pri tom prikladať do pece, nie je žiadna sranda. Hoci sme to museli robiť v plavkách, aj tak z nás tieklo, ako z fontány. Čo by sme však pre našich najdrahších neurobili?
Najskôr prišiel kamarátkin manžel. Unavený a hladný. Vystískal si rodinu a sadol k stolu. Pustil sa do tej polievky, ako keby niekoľko dní nejedol. Ešte aj dupľu si naložil. Bolo milé sledovať, ako mu chutí. Asi ten náš pot pri sporáku stál za tento pocit.
O niečo neskôr prišiel aj ten môj. Očakávala som rovnaký priebeh, aký sme už zažili. Ale asi netreba mať očakávania. To sa snažím naučiť dodnes. Je pravda, že až tak dobre mi to nejde. No neustále na tom pracujem. Alebo skôr dúfam, že to príde vekom? Zatiaľ prichádza len ten vek, žiaľ.
Náš ocko zaparkoval. Tiež prišiel unavený a hladný z práce. Nevystískal nikoho, akurát sa posťažoval, aký mal ťažký týždeň a že my si to ani nevieme predstaviť, aké to on má v živote a v práci náročné. Len som chápavo prikývla a naložila mu našu šošovicovú polievku na tanier. Nakrájala „čerstvý chlieb“ a naliala chladené pivo. Prisadla si k nemu, aby som mu robila spoločnosť. Dúfajúc, že milú spoločnosť. Po pár sústach zmraštil nos a s odporom si k tej polievke privoňal. Aj zvyšok osadenstva už zaregistroval, že niečo nie je v poriadku a so zvedavosťou očakával, čo bude ďalej. Manžel sa spýtal:
„Už niekto jedol tú polievku okrem mňa? Chutí akosi divne. Ako by bola pokazená. To kedy si ju varila?“
Keď sa dozvedel, že sme ju jedli všetci a dovarili sme ju krátko pred jeho príchodom, nesúhlasne pokýval hlavou.
„Ja ju, radšej, jesť nebudem. Buď mám citlivejší žalúdok a nos ako vy, alebo je naozaj pokazená.“
Zobral svoj nedojedený tanier a išiel ho celý vyliať do potoka. Kamarátka mi rýchlo naliala aspoň pohárik so slovami:
„Dýchaj zhlboka.“
A veru som dýchala a dýchala. Pri tom rozmýšľala, či tú zvyšnú polievku vylejem tiež do potoka, alebo tomu degustátorovi rovno na hlavu. Nakoniec som neurobila radšej nič. Teda samozrejme som mu na druhý deň uvarila iné jedlo. My, ostatní, sme si opäť dali skvelú šošovicovú polievku.
A čo dôležité som sa v ten deň naučila? Nie pre každého treba potiť krv a predvádzať sa pri tom v plavkách. Stačí kúpiť polotovar, prípadne už hotové jedlo. Výsledok je aj tak rovnaký. Kto sa na vás teší a záleží mu na vás, zje všetko, čo mu s láskou ponúknete. A kto nie, nech zostane hladný.
Vaša kuchárka LeOna…