Mám veľmi rada divadlo. Vždy som mala. Klasickú činohru, operetu aj muzikál. Keďže môj muž miloval hudbu, vytvárala sa tu veľká šanca, užiť si takúto kultúru spolu. Toľko spoločných záujmov! To bude určite perfektné.
Môj úvod skoro vždy vyzerá nádejne a pozitívne. Akurát netuším, kde sa to v tom jadre nejako skomplikuje. Mala by som sa nad sebou asi zamyslieť. Možno mám veľké nároky? Alebo som ja komplikovaná? Alebo to mala byť pre mňa škola života a ja nie a nie sa poučiť? A to som si myslela, že som celkom dobrá žiačka. Možno mám len dlhé vedenie. No nevadí, život ide ďalej a snáď prinesie nové šance a možnosti.
Ale späť k divadlu. Vybrala som muzikál a nevedela sa dočkať. Pri malých deťoch nie je až také jednoduché to zorganizovať. Podarilo sa mi vybaviť babku na stráženie. Pri predstave, že konečne vypadnem na chvíľu z toho kolotoča okolo detí, môžem sa obliecť do niečoho iného ako sú tepláky a obuť si topánky na vysokom opätku, pretože nemusím šoférovať, som už nedokázala myslieť na nič iné. Konečne budem za dámu, ktorá si užije krásny romantický večer a ešte k tomu aj kultúrny zážitok s pohárom šampanského cez prestávku. Toľko šťastia a pozitívnych emócií v ten deň ma čakalo. Takže ma žiadne z detí nedokázalo ani len na chvíľu rozčúliť. Žiadne odvrávanie, žiadny neporiadok, žiadny plač, či hádzanie sa o zem. Jednoducho som bola v ten deň dokonalá matka. Škoda, že takých dní nebýva viac. Ale čo keby si na to deti zvykli? Tak teda radšej iba raz za čas.
Hodinu pred predstavením dorazila babka. Mal aj manžel. No akosi meškal. Stále však bolo dosť času. Vedela som, že príde hladný, tak som už zohrievala večeru, aby sme to všetko stihli. Po pár minútach som si uvedomila, že asi nebude mať čas tú večeru zjesť. Tak som urobila pre istotu aj večeru suchú. Rožok so šunkou a zeleninou, tak ako to mal rád. A k tomu aj vodu do fľašky. Prišiel pol hodinu pred začiatkom prestavenia. Nervózny, že musel odísť skôr z práce kvôli niečomu, čo som si zase vymyslela. Dal si rýchlu sprchu. Teplá večera samozrejme neprichádzala do úvahy. Tak som zobrala tú náhradnú a utekali do auta. Cez celé mesto sme prekračovali rýchlosť a o farbe na semaforoch by asi dosť ťažko presviedčal policajta. V snahe ukľudniť ho jedlom som neuspela. Vraj v takom strese on jesť nebude. Vzhľadom na čas nášho príchodu nás nečakalo žiadne voľné miesto na parkovanie. Aj keď sa zdalo, že zvýšiť napätie danej situácie, nie je možné, dokázali sme to. Nevedela som, či je lepšie rozprávať niečo pozitívne alebo radšej mlčať. Bolo to úplne jedno. Konečne sme zaparkovali. Zostávalo nám pár minút. Takže dáma, nedáma, dokázala som šprintovať v naozaj vysokých opätkoch, šaty zdvihnuté nad kolená. Musel byť na mňa určite skvelý pohľad.
Keď sme si už konečne sadali na svoje miesta v hľadisku, diváci začali tlieskať. Chvíľu som dúfala, že to bolo za môj športový výkon. No asi to bol potlesk pre hercov, nech už môže predstavenie začať. Z prvého dejstva som toho veľa nemala. Vzhľadom na moju úbohú kondičku som ešte dlho lapala po dychu a márne sa snažila rozdýchať náš veľkolepý príchod. Cez prestávku sme sa presunuli k bufetu. Celkom dobre by padol nejaký pohárik na uvoľnenie situácie. Ale v takom dlhom rade a v takom dave ľudí, on stáť predsa nebude. Nevadí. Druhé dejstvo bolo naozaj skvelé. Dokonca som sa aj smiala a užila si ho. Cestou domov chválil celé predstavenie.
„To bol skvelý nápad ísť do divadla! Budem veľmi rád, keď pôjdeme aj nabudúce. Niečo pekné môžeš vybrať.“
Akurát neviem, či nejaké nabudúce ešte bude. Kultúra je super. Ale asi treba začať tou kultúrou doma. Napríklad správaním sa k partnerovi. Škoda, že také niečo neučia v školách. Ale to by sme už všetci boli dokonalí. A potom by sme takéto divadlo nezažili aj v bežnom živote.
Vaša LeOna, milovníčka kultúry…