Pomaly sa končil rok a ja som s mojou láskou, ktorá trvala už pár mesiacov, mala stráviť prvý spoločný Silvester. Neuveriteľne som sa tešila. Ach, koľko romantiky na nás čaká. A určite nie len v mojej fantázii.
Mali sme zarezervované ubytovanie, hneď pod lyžiarskym svahom. Úžasný hotel, krásna izba, nádherný výhľad, obrovská rohová vaňa v kúpeľni a fantastická kuchyňa dole v reštaurácii. Ešte aj to počasie bolo neuveriteľné. Veľa snehu a slnka. Toto sa asi nedá ani naplánovať lepšie.
Po raňajkách som si chcela dať ešte kávu, no nestihla som. Áno, mal pravdu, treba sa ponáhľať na kopec a užiť si lyžovačku. Ponavliekali sme sa do „sexi“ termoprádla, otepľovačiek, na hlavu nasadili skrášľujúcu „kuklu“ a hor sa na svah. Ideálne podmienky si asi všimli aj iní lyžovaniachtiví športovci, a tak sme najviac času strávili v rade na vlek. Veď zaľúbencom predsa niečo také nemôže prekážať. Usmievala som sa na celý svet. Asi som cez tie moje „ružové“ lyžiarske okuliare nevidela vedľa seba. Možno to bol len mŕtvy uhol a preto som nezaregistrovala, že vysmiata som z nás dvoch iba ja.
Obed na svahu bol síce chutný, ale tiež nás stál veľa času. Najskôr nájsť voľný stôl, potom upútať pozornosť čašníka a medzitým trénovať trpezlivosť. Keď sme konečne dojedli a prišiel čas na kávu, pri našom stole už stáli ďalší hladní ľudia, ktorí nás pohľadom zúfalo prosili, aby sme už odišli. Asi by som si ju nedokázala ani vychutnať. Nevadí, snáď si ju dám po lyžovačke. Veď dnes je Silvester a môžem nespať aj celú noc.
Ani obedná prestávka nezlepšila obsadenosť na svahu. Dokonca to vyzeralo, že je tu ešte väčšia premávka. No tým, že som bola najedená, vôbec mi to neprekážalo. Samozrejme iba mne. Veď sme na čerstvom vzduchu. Pri poslednej jazde si všimol, že o dve hodiny začína večerné lyžovanie. To fakt? Nestačilo nám? Zjavne nie. Tak rýchlo na večeru do hotela a šup opäť na kopec. Slnko zašlo a aj ľudia. Bola poriadna zima, ale aspoň sme v tom počasí nemuseli dlho čakať na vlek. Celá zmrznutá som si vôbec necítila prsty na žiadnych končatinách. Som zvedavá, ako zajtra vstanem. No láska robí divy. Dúfam. Po dvoch hodinách intenzívneho lyžovania som navrhla ísť sa zohriať pod perinu.
„Teraz? Keď konečne môžeme lyžovať?“
Asi má pravdu. Možno oddychovať budeme zajtra. Určite!
Zvládli sme celé nočné lyžovanie. Na vleku sme už boli skoro iba my. Také súkromné ľadové kráľovstvo. Aj tak som už bola rada, keď som si konečne vyzula lyžiarky a vliezli sme do horúcej vane plnej peny. Hodnú chvíľu trvalo, kým som rozmrzla, ale kúpeľ bol skvelý. Aj so šampanským. Aj to všetko ostatné…
Do polnoci chýbala asi hodina. Ležali sme v posteli, pozerali silvestrovský program a písali novoročné priania celej rodine a všetkým kamarátom a známym. Akosi ma ten romanticko-lyžiarsky deň zničil. Alebo ten šampus? Asi to bola tá chýbajúca káva. Snažila som sa veľmi, ale nedokázala som udržať oči otvorené. Zaspala som. Keď som sa prebrala, bolo dávno po polnoci. Previnilo som sa na neho usmiala, že ma to mrzí. Vraj nevadí, hlavne nech si oddýchnem. Ráno však už nebolo také romantické.
„Ako môžeš zaspať na Silvestra? Čo si to za partnerku, ktorá ma nechá samého o polnoci? Asi nič ku mne necítiš, keď si sa takto zachovala!“
To bol teda naozaj skvelý začiatok nového roka! Pri raňajkách som si aj ja dala novoročné predsavzatie, ako väčšina ľudí. Bez kávy nikdy nezačínať deň. A pre istotu radšej aj dve! Potom už určite zvládnem všetko.
Vaša LeOna, milovníčka kávy…