Ach, zase je tá chladnička prázdna! Ako sa môže niečo také veľké a preplnené, tak rýchlo vyprázdniť? Niekedy mám pocit, že obchod s potravinami je môj druhý domov. Nedá sa nič robiť, budem ho musieť opäť navštíviť. Samozrejme aj s dvomi malými deťmi. Takže jedno dieťa do kočíka a druhé za ruku. Tie potraviny síce nie sú až tak ďaleko a bola by to pekná prechádzka, no nie v tomto super zložení. Nič to! Je to ďalšia výzva. A ja ju dám!
Prebiehalo to vždy rovnako. Spotená a nervózna matka, jedno plačúce dieťa, ktorému bolo teplo v kočíku a druhé neustále si vyžadujúce niečo sladké z regálu. Vlastne si ani neviem predstaviť, že by to niekedy mohlo vyzerať aj inak. Konečne sme pri pokladni. Už len malý kúsok ma delí od východu. Kočík bol obložený zo všetkých strán potravinami. Netuším, ako tú váhu dokázal uniesť a stále držal pokope. Teraz už len romantickou prechádzkou spojenou s praktickým cvičením dostať sa domov. Neviem, ktorú ruku som precvičovala viac. Či tú, čo tlačila kočík, alebo tú, čo ťahala za sebou dieťa, ktorému sa vonku očividne páčilo. Myslím, že pohľad na nás určite pobavil celé okolie.
Neostávalo mi nič iné, len vymyslieť nejaký lepší spôsob. A veru som ho aj vymyslela. Čo keby mi s nákupmi pomáhal manžel? Bože! Že mi to skôr nenapadlo. Aspoň tie veľké nákupy. Opatrne som mu predniesla môj skvelý nápad. Nečakane som neuspela. On vraj veľa pracuje, aby nás uživil a že on sa v tých potravinách ani veľmi nevyzná. Aj keď tá posledná časť nie je celkom pravda. Kvalitu potravín dokázal veľmi podrobne ohodnotiť, či skôr skritizovať. Na to som už bola za tie roky zvyknutá. Na šťastie prišiel s nápadom aj on. Bude taký dobrý a nechá mi auto cez deň. Tak môžem pohodlne urobiť aj väčší nákup. A ťažké veci on potom večer vynesie. Fíha, akého ja mám úžasného chlapa doma. A tak som to aj pri najbližšom nákupe urobila. Len škoda, že bolo leto a kartón mlieka v horúcom aute asi nebol najlepší nápad. No a môj pomocník z práce nechodil a nechodil. Nezostávalo mi nič iné, len nákup opäť vyniesť sama. Večer som sa posťažovala, že tento postup asi tiež nie je ideálny.
A to ani nebudem spomínať, že on chcel mať doma jemnú a krehkú ženu, ktorá chodí vo vysokých opätkoch a reprezentuje našu rodinu. Ja by som tiež takou aj celkom rada bola. Aspoň na chvíľku.
Ale keď sa človek nevzdáva, šťastie si ho vyhľadá samo. A veru nastala takáto príležitosť. Cez ďalší víkend nás prišla pozrieť babka, a tak sme sa obaja spoločne vybrali nakupovať. Všetko bolo tak, ako sme si obaja predstavovali. Ja som bola za tú peknú a on za starostlivého a silného. S plným kufrom sme zaparkovali pred domom. No v tom mu zazvonil telefón. Pracovný. Vyzeralo to na poriadne dlho. Tak som zobrala tašky z auta a vybrala sa smerom ku vchodu. On s telefónom na uchu pomaly kráčal za mnou. Z výťahu vystúpil náš sused, ktorý mi podržal dvere, aby som sa s tým nákupom predrala dnu. Keď zbadal manžela, ktorý práve skončil hovor, poznamenal, že ako môže muž nechať ženu trápiť sa s tými ťažkými taškami. Snažila som sa túto trápnu situáciu zachrániť, že to sa stalo len teraz, pretože musel vybaviť niečo dôležité v práci. Ale asi si každý aj tak myslel svoje.
Bolo jasné, že mu to nebolo príjemné, aj keď som tak trochu bola rada, že aspoň niekto mu to povedal. Možno nie celkom ideálne, ale povedal. Odo mňa sa to neráta. To som ani netušila, že ako veľmi sa ho to dotklo. Keď sme vystúpili z výťahu, nahnevane mi to aj patrične okomentoval:
„To, čo si mi urobila?! Kvôli Tebe teraz nevyzerám ako chlap. Neskutočne si ma svojím správaním ponížila. Čo si teraz okolie o mne pomyslí? Ani si sa ma nezastala. Aspoň vidím, ako ma máš rada a ako si ma vážiš!“
Nakoniec ani sama neviem, aký spôsob nakupovania je najlepší. Či strápňovať svojho manžela alebo samú seba. Asi seba. Pretože na tom sa viem zasmiať aj ja, nielen moje okolie. A je tu veľká šanca, že deti vyrastú a s nákupmi mi pomôžu. Alebo aspoň mi to nebudú komplikovať v obchode. Škoda, že sa tie chladničky nevedia napĺňať samé. Predišlo by sa tak mnohým manželským nezhodám.
Vaša nákupná asistentka, LeOna…