Konečne začali jarné prázdniny. Všetci sme milovali lyžovanie. A aj tam hore, sa Perinbaba nad nami zľutovala a vybavila nám perfektné snehové podmienky. Plán bol jasný. Presunúť sa k babke, ktorá bola obkolesená lyžiarskymi strediskami, vhodnými pre všetky vekové kategórie, športové schopnosti aj gastronomické požiadavky.
Ako správna matka som všetko dôležité pripravila. Dokúpila potrebné oblečenie pre deti, ktoré si svojvoľne rástli z roka na rok. Pobalila obľúbené jedlo na cestu. Jediná možnosť, kde by mohol nastať problém, bola iba ockova práca. Aj keď si ju organizoval sám, mohol to skomplikovať nejaký dôležitý zákazník. Ale ja s deťmi som verila, že všetko vyjde podľa plánu.
Nebol to zákazník. Bol to soplík. Zákerný nepriateľ všetkých mužov. Ale určite najväčší nepriateľ toho môjho. Umierajúci ležal v posteli, zabalený v župane pod perinou a s čiapkou na hlave. Snažila som sa urobiť všetko pre to, aby sa z toho dostal čo najrýchlejšie. Varila polievočky, čajíčky, prezliekala spotené periny, pomáhala mu prejsť do sprchy, vybavovala pracovné hovory. A samozrejme, som si veľmi želala, aby sa čím skôr vyliečil a aby som aspoň na pár dní predsa len dostala deti na nejaký kopec.
Situácia sa však vôbec nezlepšovala. Deti sa už doma nudili a bolo treba s nimi niečo podniknúť. Tak sme sa dohodli, že predsa len pôjdeme k tej babke, ale bez neho. Snáď to on zvládne v tomto hroznom stave sám doma, keď bude mať väčší kľud. Ja zase budem musieť sama zvládnuť dve malé deti na kopci. Tak som opäť všetko pobalila, ponosila sama do auta a jemu navarila na niekoľko dní dúfajúc, že si to dokáže aspoň zohriať.
Lyžovačka mala byť super! Realita sa však trochu líšila od mojich ideálnych predstáv. Deti jazdili rôznymi rýchlosťami a smermi, takže v rovnakom čase boli na opačných koncoch svahu. Vždy sa však našli nejakí dobrí ľudia, ktorí mi s nimi pomohli. Asi sa už nemohli pozerať, ako to na tom kopci chaoticky nezvládam. Myslela som, že lyžovanie ma vyčerpá len fyzicky. Omyl! Bola to obrovská psychická záťaž. No vždy som si spomenula, ako ocko doma trpí. Chcela som byť rovnako statočná. Bola som presvedčená, že nás pochváli, ako sme to všetko dokázali aj samé. A to bol môj hnací motor.
Z bufetu, od horúceho čaju, palaciniek a unavených detí, som volala domov. Nezdvihol. Ovládol ma strach, či sa mu niečo nestalo. K tomu v hlave okamžite nabehli výčitky, že som ho nechala samého doma a ja som si išla „užívať“ s deťmi. Ozval sa asi po dvoch hodinách. Vraj mu už je lepšie a vonku je naozaj krásne, ani stopa po snehu. Tak išiel na korčule, aby sa prevetral. Chvíľu som si nebola istá s kým volám. Je to ten istý človek? Stal sa zázrak? Alebo boli znovu moje priania o jeho vyzdravení splnené?
Nedokázala som sa ani rozčúliť, ani kričať. Len som skonštatovala, že to je skvelé, keď už mu je dobre. Pochválila som naše deti, ako im to fantasticky išlo na lyžiach. Niekde v kútiku duše som čakala aj na tú pochvalu od neho. A veru aj prišla. Len škoda, že nepochválil nás, ale seba. Vraj, on dal deťom genetický základ, naučil ich lyžovať a mne dal kreditnú kartu, aby som to mohla zaplatiť. Len vďaka nemu som to mala také jednoduché. Márne som sa snažila spomenúť si, či som sa aj ja, úplnou náhodou, nezúčastnila toho odovzdávania genetického základu. Ale pamäť akosi nechcela spolupracovať. Vlastne si stále nie som istá, ako to vtedy presne bolo…
Takže je v živote veľmi podstatné, vybrať si správneho otca pre svoje deti. Skvelý genetický základ je nesmierne dôležitý. Ja len pevne verím, že deti nedostali do vienka všetky jeho vlastnosti a schopnosti. Toľko dokonalosti by som asi fakt nezvládla…
Vaša lyžiarka LeOna