Dnes mala Lena dohodnuté stretnutie so svojou obľúbenou spolužiačkou Júliou. Nevideli sa už pár mesiacov. Snáď to nebude viac ako rok. Ten čas predsa až tak rýchlo neletí.
Júlia už bola dosť dlho sama. S otcom svojich detí bola dávno rozídená. Mala obrovské množstvo kamarátov, keďže pochádzala z Bratislavy. Bolo fakt ťažké si s ňou nájsť termín na stretnutie. Lena sa veľmi tešila na ňu, pretože vždy s ňou bola obrovská sranda. A tie jej zážitky! To by bolo na knihu. No tentokrát sa už Lena nevedela dočkať chvíle, ako jej ona porozpráva svoje zoznamkové príbehy.
Konečne vypla počítač v kancelárii. Trošku sa primaľovala, len tak pre istotu. Človek nikdy nevie, kde, koho, ako a prečo stretne. Vybrala sa električkou rovno do centra. Júlia už na ňu čakala celá vysmiata. Spolu sa vybrali do starého mesta.
Ako sa tak predierali uličkami, cestou preberali deti, rodičov i prácu. Zastali pred novootvorenou vinárňou. Počuli na ňu len samé chvály. Usmiali sa na seba a bolo im obom jasné, že idú dovnútra. Pohodlne sa usadili vo veľkých, mäkkých kreslách s farebnými vankúšmi. Zobrali si vínnu kartu a múdro sa tvárili, že tomu rozumejú. Až tak im to nešlo, preto si nechali na záver radšej poradiť. No a čo? Nemôžu predsa vedieť všetko. Ale dnes im určite nebude chýbať ani obložený syrový tanier s olivami. Ako by mohlo byť víno bez syra? Tomu rozumejú dobre.
Konečne prišla tá najzaujímavejšia téma, chlapi. Najskôr jej Lena podrobne vyrozprávala pár najvtipnejších príbehov zo zoznamky. Ani si už nevedela na všetky spomenúť. Dokonca nevedela ani vybrať ten najvtipnejší. Každý mal svoje plusy aj mínusy. No priebežný výsledok bol zatiaľ zúfalý. Lena bola stále sama.
Teraz bola na rade Júlia.
„Vieš, Leni, ja tým zoznamkám vôbec neverím. Aj Ty si mi teraz ukázala, že tam nie je o čo stáť.“
„To máš vlastne pravdu, ale ja stále naivne verím, že áno.“
„Leni, asi mi neuveríš, čo sa mi minulý mesiac prihodilo.“
„No to som fakt zvedavá. Ja milujem tieto Tvoje zážitky.“
„Bola som v našich potravinách, len tak v teplákoch a nenalíčená. Proste „prirodzená“ krása. Predo mnou v rade milión ľudí. Za mnou stal taký sympoš. Asi v mojom veku.“
„Pokračuj, pokračuj, Júlia.“
„Milo sa mi prihovoril. Najskôr len tak všeobecne, ako je tu dnes veľa ľudí a že to chce obrovskú dávku trpezlivosti. Potom spomenul, že ma tu už videl minule. Vraj je vďačný všetkým ľuďom, čo tam dnes nakupujú, pretože mu umožnili sa so mnou rozprávať.“
„No to je úžasné, ako to pokračuje. Nenapínaj ma už, Júlia. Som zvedavá, čo z toho bolo ďalej.“
„Dal mi svoje telefónne číslo. Odvtedy mi píše každý deň. Už sme boli spolu na večeri aj v kine.“
„Si vysmiata ako slniečko. Určite bolo ešte niečo viac.“
Júlia sa trochu začervenala, sklopila oči a na okamih stíchla.
„Ty si ale potvora. Ako to vieš?“
„Veď Ťa už dobre poznám.“
„Volá sa Urban. Tento víkend u mňa aj prespal. Bolo to skvelé.“
Lena sa začala smiať.
„Tak to je teda novinka. Akurát neviem, či ma viacej prekvapilo jeho neobvyklé meno, či ten rýchly priebeh „priateľského“ prespávania. Veľmi Ti to želám. Vyzeráš absolútne spokojne a šťastne.“
„Áno, je to úžasné. Aj ja sa cítim úžasne.“
Lena sa zamyslela, či nechodí málo do obchodu alebo je v tom obchode až príliš upravená. Možno sa naozaj aj tam dá niekto stretnúť. Alebo tam má chodiť v čase, keď je tam veľa ľudí. Čo keď práve ten dlhý rad je ten najideálnejší spôsob zoznámenia? Lepšie ako nejaká aplikácia v mobile.
Júlia jej porozprávala ešte pár zaujímavých detailov o Urbanovi. Ani nevedeli, ako časť plynul. Domov sa dostala úplne poslednou električkou. Celá vytešená z Júlie si v posteli otvorila zoznamku. Veď do potravín už dnes nestihne, to si nechá na zajtra. Teraz môže skúsiť inú overenú formu zoznámenia.
Postupne listovala v profiloch, nič svetoborné tam však nenašla. Už to chcela vypnúť, no zrazu tam vybehol blonďák v športovom oblečení. Nebol na zahodenie, no zarazilo ju niečo celkom iné. Jeho meno. Urban. To snáď nie? Toľko Urbanov behá po svete? Ale tento o sebe píše, že je nezadaný a hľadá si partnerku.
Škoda, že sa Júlie neopýtala, ako vyzerá ten jej. Ani fotku im nenapadlo si pozrieť. Ako mohla na takúto dôležitú vec zabudnúť? To bude tým vínom. Screenshotla si jeho profilovú fotku na mobil a povedala si, že toto bude riešiť až zajtra. S čistou hlavou.
Aj tak zaspávala so zvláštnym pocitom. Vnútorná radosť z dnešného stretnutia okamžite zmizla. Dúfala, že to všetko je len náhoda. Nebude na to myslieť a ráno sa uvidí.
Celé doobedie v práci bola z toho rozladená. Má o tom povedať Júlii? Nemá? Čo by chcela ona, keby to bolo obrátene? Chcela by to vedieť? Áno, chcela!
Nebola schopná sústrediť sa ani na prácu. Jeden mail odoslala bez prílohy a ešte aj na zlú adresu. Nebola v stave vyplniť správne ani jednoduchú excelovskú tabuľku. Preto odišla skôr z práce, aby už nič viac nepokazila. Doma si dala osviežujúcu sprchu, otvorila obrovskú mliečnu čokoládu s celými orieškami a sadla si na balkón s mobilom v ruke. Roztrasene vytočila Júliine číslo.
„Ahoj. Veľmi rada som Ťa včera videla. Asi sme v tom pozitívnom naladení zabudli na niečo podstatné. Prosím Ťa, môžeš mi poslať fotku toho Tvojho Urbana? Som fakt zvedavá.“
„Jasné, posielam jeho profilovku z mailu.“
Lena s obrovským strachom otvárala správu. Žiaľ, bol to on. Úplne rovnaká fotka. Ani si len nedal námahu s inou fotkou. Ťažko hľadala slová, ktorými by to dokázala Júlii povedať čo najmenej bolestivo.
„Leni, čo si tak ticho? Si z neho až v takom šoku?“
„Áno, som v šoku. Z neho. Mrzí ma to, ale jeho fotku som už videla. Na zoznamke.“
Tentoraz bolo dlhé ticho na druhej strane.
„Leni, si si istá?“
„Rada by som sa mýlila. Pošlem Ti niečo. Je tam jeho fotka aj celý profil.“
V telefóne sa spustila spŕška nadávok. Nie celkom vhodných pre dámu, ale v tejto chvíli boli na mieste. Dáma, nedáma.
„Tak to som naozaj nečakala. Fakt som mu všetko uverila. Pôsobil seriózne, dôveryhodne. Bol taký milý. Na zožranie. A čo to tam má napísané? Nezadaný? A ja som kto? Vzduch?“
„Nie. Ty si očarujúca aróma. To on by si mal kúpiť slovník, pretože by si mal pohľadať definíciu slova „zadaný“. Keďže mu očividne chýba v slovnej zásobe.“
„Leni, Ty ma vždy rozosmeješ.“
„Minule mi dcéra vysvetľovala, ako to majú dnes mladí. Vzťah vzniká až vtedy, keď si to obaja odsúhlasia. Asi to má aj on tak nastavené. Jednoducho, mladá duša je to.“
„Fakt?“
„Fakt. Celý život sa učíme. Dokonca aj od detí.“
„Si zlatíčko. Ďakujem, že Ťa mám.“
„Júlia, aj tak mi je to ľúto. Ako Ti môžem pomôcť?“
„Som rada, že si mi to povedala. Aspoň nebudem už viac za hlupaňu. Si zlatá, ale teraz potrebujem byť chvíľu sama so sebou.“
Júlia zložila nahnevane telefón. Lena si odlomila ďalší kúsok čokolády a pozerala na zapadajúce slnko. Bojovala s vlastnými myšlienkami. Napíše Urbanovi niečo do správy na zoznamke? Zistí viac informácií? Nie, na takúto hru už nemá vôbec chuť. Nebude sa do toho miešať. Radšej napísala smutnej a sklamanej Júlii:
„Zlatko, som tu pre Teba. Kedykoľvek. Ak budeš mať čas a hlavne chuť si pokecať alebo budeš chcieť ísť niekam von, daj mi vedieť. Môžeme ísť do kina a vybrať nejakú ženskú komédiu. Kľudne aj feministickú. Budem sa tešiť.“
Je fakt, že zoznamka naozaj prináša všelijaké zážitky. Pozitívne, negatívne, prekvapenia, šoky, sklamania, smútok, zlosť, ale aj radosť či zábavu. Lena verí, že aj na tomto príbehu sa po nejakom čase pobaví nielen ona, ale aj Júlia.