Lena mala za sebou ťažký víkend. Od piatku do nedele bola u nej mama. Majú spolu celkom pekný vzťah, ale tri dni v jednej domácnosti je naozaj zaťažkávacia skúška. Nevedela sa dočkať pondelka aj napriek tomu, že bolo treba ísť do práce. Urobili si spoločný program. Prekvapivo sa zapojili aj deti. Lena aj jej mama si už žijú svoje životy a úplne rozdielne. Potom je to o kompromisoch a prispôsobovaní sa. No tešila sa z toho, že to tentokrát zvládli bez hádky. Povedala si, že pre zmenu bude teraz svoj čas venovať chlapom. A tak v pondelok, počas pracovnej doby, opäť na chvíľu navštívila zoznamku.
Noro! Bol to fakt veľký fešák. K tomu mal ešte v profile uvedené, že je dlho rozvedený. Znelo to ako „dobrá správa“ na pondelok. Vymenili si pár úvodných správ a dohodli sa na stretnutí koncom týždňa. Celkom sa aj tešila, pretože to bola zmena. Na posledné stretnutie už dávno zabudla. Na šťastie. Nešla tam so žiadnymi očakávaniami. Tešila si, že si užije príjemný večer.
V kaviarni si objednali kávu aj s koláčikom. Stretnutie bolo veľmi príjemné. Vlastne sa nedostali ani k osobným témam, stále bolo o čom rozprávať. Vtom mu zazvonil telefón.
„Prepáč toto musím zdvihnúť. Volá mi mama.“
Lena chápavo prikývla hlavou. Určite to bude niečo dôležité, inak by na rande nezdvihol telefón mame. Ani veľmi nechcela počúvať, o čom sa bavia, ale nedalo sa tomu vyhnúť. Nebolo to však nič podstatné, len mame upresňoval termín, kedy sa u nej večer zastaví. Prišlo jej to trochu divné. Však nemohol vedieť, do kedy bude trvať ich stretnutie. Prečo sa dohaduje s mamou na večer? Radšej to však nekomentovala. Keď dovolal, pokúsil sa jej to vysvetliť.
„Idem dnes k mame na večeru. Už som to mal dohodnuté.“
„Jasné, chápem. Veď sme to naše rande mohli dať na iný termín.“
„Ja k nej chodím skoro každý deň, takže je úplne jedno, kedy by sme mali stretnutie my dvaja.“
„Aha! Mama býva sama a je jej smutno?“
„V podstate áno. Ale sme tak zvyknutí. Býva neďaleko mňa, takže nie je problém zastaviť sa u nej aj niekoľkokrát v týždni.“
Ani to nestihol dopovedať a už mu opäť zazvonil telefón. Nečakane, zase mama.
„Áno mami, jasné, môže byť ryža. A radšej si dám kompót ako uhorkový šalát.“
Lene skoro z ruky vypadla šálka s kávou. Mala pocit, že na stretnutí sú traja. Ona, on a jeho mama. Dokonca jej napadla vtipná myšlienka, že aj ona je hladná a mohla by sa zastaviť s ním na tej večeri. Veď nemá nič doma navarené, keďže išla na rande. A ona zje aj ten uhorkový šalát. A ako rada. Škoda, že má svoju mamu tak ďaleko. Prišlo jej to celé absurdné. Už ani nečakala, kým Noro dohovorí s mamou. Dopila kávu, postavila a na rozlúčku len s úsmevom dodala:
„Dobrú chuť a pozdravuj doma.“
Cestou späť si spomenula na svoju mamu. Uvedomila si, že ju má veľmi rada, ale každý človek potrebuje svoj priestor. Vytočila jej číslo a vyrozprávala jej dnešný zážitok z kaviarne. Obe sa na tom zasmiali.
„Mami, som rada, že Ťa mám a že mi nezasahuješ do môjho života. Teším sa s Tebou na ďalšie stretnutie.“