Dnes to bol ale hektický deň. Prázdniny a k tomu ešte home office. Veľmi zlá kombinácia. Hoci už Lena nemala malé deti, o ktoré sa treba postarať, hluk bol ešte väčší ako pri škôlkároch. Dvaja kamaráti mladšieho hrali v izbe hry, odkiaľ sa ozývali rôzne výkriky a nedefinovateľné zvuky. Staršie dieťa si doviedlo frajera a spolu si niečo varili v kuchyni. Či skôr spolu vyrábali špinavý riad? Aspoň kávu keby si mohla vypiť v úplnom tichu a prázdnej miestnosti. Zlatá kancelária a kuchynka plná kolegov! Ešte šťastie, že na víkend odchádzajú k otcovi.
V sobotu ráno si opäť sadla k zoznamke. Milan! Podľa fotky sympaťák. Mohol byť asi v jej veku. Vymenili si pár úvodných správ a on navrhol stretnutie ešte v ten večer. Lena chvíľu váhala, no potom si povedala, že na čo strácať čas písaním. Radšej zistí vo veľmi krátkom čase, či má význam v tom pokračovať. Navrhla stretnutie v meste, aby to mali obidvaja blízko. Milan však ponúkol možnosť, že by prišiel za ňou. Nech ona vyberie nejakú obľúbenú kaviareň alebo reštauráciu neďaleko svojho bydliska. Aspoň sa nemusí trepať cez celé mesto. A on má aj tak dnes večer voľno a bude rád, keď to pre ňu urobí.
Bolo to dosť neobvyklé správanie, hoci to na prvý pohľad vyzeralo veľmi milo. Lena však mala radšej stretnutie na neutrálnej pôde. Tam, kde nikto nikoho nepozná. V prípade, že rande nepôjde podľa jej predstáv, vždy je tu možnosť úniku. Na druhej strane nechcela odmietnuť jeho ponuku, aby sa neurazil. Nakoniec predsa len súhlasila. No stále jej to nedalo pokoj a rozmýšľala nad tým celý deň.
Večer ju už Milan čakal pred reštauráciou. Vyzeral naozaj ako na tej fotke. Jej pochybnosti razom opadli. Vošli do vnútra a objednali si víno. Rozprávali sa o svojom živote, o svojej minulosti. Milan nemal deti. Vyrozprával jej príbeh o svojom poslednom vzťahu, ktorý nedopadol veľmi dobre. Boli to až príliš osobné informácie, ktoré neboli vhodné na prvé stretnutie. To ju trochu odrádzalo. A ešte aj to, ako nepekne rozprával o predchádzajúcej partnerke. Aj keď mal možno pravdu a naozaj to bolo tak. Asi mal len smolu na ženy. Lena však bola opatrná, pretože skúsenosti zo zoznamky a zo života dvíhali výstražný prst.
Vypili fľašku vína a vyšli pred reštauráciu.
„Ideme k Tebe?“
„Prosím?“
„Však som prišiel za Tebou až sem! Hádam som sa sem netrepal zbytočne?“
Lene mozgové závity pracovali na plné obrátky. Čo múdre sa dá na takú otázku odpovedať? Akú výhovorku použiť? Má ho rovno poslať preč? Snáď jej niečo neurobí? Ako mohla byť taká naivná? V tom jej napadla spásonosná myšlienka.
„Ja mám doma deti, takže nemôžeš ísť ku mne.“
„Mne to nevadí. Pôjdeme rovno do Tvojej izby.“
„To nemyslíš vážne?“
„Ok. Keď sa nedá ísť k Tebe, máme inú možnosť? Máš tu niekde auto? Alebo ideme niekam inam, kde budeme mať súkromie?“
„Myslím, že pôjdeme inam. Každý z nás niekam inam. Ja domov a Ty si choď kam chceš!“
Otočila sa na opätku a kráčala rýchlym tempom smerom domov. Priam až bežala. Neodvážila sa ani obzrieť, či tam Milan ešte stojí.
Mať doma plný byt detí, vlastne vôbec nie je až také zlé. Dokonca je to až úžasné. Škoda, že nie sú doma práve teraz. Hlavne, aby si to zapamätala, keď bude doma zase plno…