Vzťahové záležitosti

Lena cestou z práce otvorila preplnenú poštovú schránku. V krásnej ružovej obálke na ňu čakalo obrovské prekvapenie. Svadobné oznámenie. To je ale romantické.

Z (Zuzana) a Z (Zdeno)

Aké milé! Zuzana bola jej kamarátka z detstva. Chodili spolu do škôlky, na pieskovisko, ihrisko a šmýkačky. No hojdačky to bola ich topka. Lena ani nevedela, že sa ide Zuzana vydávať. Okamžite vytočila jej číslo.

„Ahoj Zuzi. Práve som sa to dozvedela. To je skvelá novinka! Veľmi sa z vás teším. Gratulujem vám z celého srdca.“

„Ďakujem. Vlastne ani sama neviem, ako sa to celé udialo. Asi sme ukážkový romantický príbeh.“

„Sem s ním.“

„Všetko to začalo zoznamkou.“

Lena sa začala nahlas smiať a cez záchvaty smiechu sa pokúšala Zuzane objasniť svoju situáciu.

„To nemyslíš vážne! Ja tu so zoznamkou bojujem už pekných pár týždňov. S veľmi zlým výsledkom. No a potom prídeš Ty a ukončíš to svadbou. Aspoň si mi dodala nádej v dobré konce.“

„Fakt? Ja som mala iba pár stretnutí a potom prišiel Zdenko. Už sme spolu tri roky a teraz sme sa rozhodli, že to celé zoficiálnime. Užívame si spolu krásne chvíle a prajem to veľmi aj Tebe.“

„Ďakujem. Nesmierne sa z vás teším. Želám vám veľa šťastia a určite prídem zagratulovať aj osobne. To si nemôžem nechať ujsť.“

Hneď ako Lena zložila telefón začala pobehovať po byte vysmiata ako slniečko. Keď sa zbadala v zrkadle, neverila vlastným očiam. Je možné, aby ju takáto informácia takto optimisticky naladila? Dokonca to vyzeralo až na dojatie. Nejaká tá slzička sa v tom oku veru aj zjavila. Že by bola až taká romantička? Ani sama to o sebe netušila.

Opäť prechádzala okolo zrkadla. Aj druhýkrát sa na seba usmiala, potom znovu a znovu. Hlavne, aby si nezabudla zapísať termín svadby do kalendára. Ako správna žena túto správu samozrejme rozposlala všetkým spoločným kamarátkam z pieskoviska. Veď svadba bola už najbližší víkend.

Hneď na druhý deň po práci zbehla do obchodného centra. Taká svadba, aj keď nie je pozvaná k svadobnému stolu, je predsa len vhodná príležitosť, kúpiť si nejaké pekné šaty. Musí predsa urobiť dojem. Vlastne na koho? Nad tým sa zamyslí inokedy. Teraz boli dôležité šaty.

Podarilo sa jej kúpiť krásne smaragdovo zelené šaty. Boli trochu decentné, trochu sexi. Jemne sa jej vlnili okolo nôh. A čo bolo na nich najúžasnejšie? Uberali nielen pár rokov, ale aj pár kíl. To samozrejme, žiadna žena nepotrebuje. Ale istota je istota.

Lodičky našťastie už mala. Aspoň to nebola až taká drahá investícia. Doma tú zelenú krásu vybrala z tašky, poodstrihávala všetky ceduľky a obliekla sa do nej. Trošičku si primaľovala oči a vypla vlasy. Zo skrine vytiahla béžové lodičky na vysokom opätku. Milovala ich. Nádherne predlžovali nohy.

Už chýbal len tmavočervený rúž. Keď skúška šiat, tak so všetkým, čo k tomu patrí. Musí byť aj rúž. Nech vidí kompletný výsledok. Postavila sa pred zrkadlo s úsmevom a pozerala sama na seba. Odraz, ktorý uvidela bol potešujúci. Všetko to spolu vyzeralo ešte lepšie, ako očakávala.

V tej chvíli si uvedomila, že dôležitejšie ako tie šaty, lodičky či rúž, bol ten úsmev. On tomu celému dodával tú pomyselnú čerešničku na torte. Ten úsmev jej vychádzal z vnútra. Cítila sa šťastná a spokojná sama so sebou. Jednoducho si urobila radosť len tak. Možno len kvôli tomu okamihu pred zrkadlom. Nikto iný ju nevidel, nefotil, nesledoval. A ona bola šťastná.

Už presne vie, prečo si kúpila tie šaty. Aby potešila samú seba. Nie kvôli nejakej udalosti, nie kvôli žiadnemu mužovi. Kvôli sebe. Aj keby nikam nešla a postavila sa len na túto malú chvíľku pred zrkadlo, stálo to za to. V rádiu začali hrať pieseň „Teď královnou jsem já.“ Áno, presne tak sa Lena cítila. Ako kráľovná!

Že by bolo to zrkadlo zázračné? Takto aj ona má svoje šťastné ZZ. A neznamená to len Zázračné Zrkadlo, ktoré ukázalo jej vnútornú spokojnosť. Takú úprimnú a nezávislú od nikoho a ničoho. Bol to pocit slobody. Vnútornej slobody a radosti. Takého ZnovuZrodenia. Nádherný pocit.

A je tu sobota. Spolu s ďalšími kamarátkami a známymi bola Lena zagratulovať Zuzane a Zdenovi k ich životnému kroku. Vyzerali zaľúbene a šťastne. Obaja už po prvých životných omyloch vedeli, čo od života chcú a čo našli jeden v druhom. Radosť na nich pozerať. Lena si so všetkými urobila spoločnú fotku, aj jednu iba s nevestou a ženíchom. Dala im nádhernú bielu ružičku a vybrala sa smerom do mesta.

Slnko príjemne hrialo a nenápadne lákalo ľudí k stánku so zmrzlinou. Ani Lena neodolala. Kúpila si až tri kopčeky. Horkú čokoládu, slaný karamel a pistáciovú. To bude jej svadobná hostina, preto nebude trocháriť.

Pomalým krokom sa presúvala po námestí a pozorovala ľudí. Taká rozradostená zo svadobného zážitku a z úžasnej zmrzliny v smaragdových šatách sa vznášala ako víla. Dokonca nezabudla ani chodiť v lodičkách. Išlo jej to tak prirodzene, akoby tak chodila každý deň.

Ona sa usmievala na celý svet a svet sa usmieval na ňu. Zrazu ju niekto poklepkal po pleci.

„Krásny deň. Musel som Vás osloviť. Je radosť sa na Vás pozerať.“

Lena sa otočila a za ňou stál vysoký, tmavý pán s fúzami aj bradou. Mlčky na neho hľadela.

„Môžem Vás pozvať na kávu?“

„Ďakujem. Je to od Vás milé. Ale dnes nie. Dnes mám deň iba sama pre seba. Možno inokedy.“

Lena sa na neho usmiala a pokračovala vo svoje zmrzlinovej prechádzke smerom k Dunaju. No teda! Keď nikoho nehľadá, zrazu sa tam niekto zjaví. Stačí sa usmiať a byť šťastný sám so sebou. Kto vie, možno predsa niekto príde do jej života. Bude to niekto zo zoznamky alebo z reality? Nechá to radšej na osud. Ak má prísť, tak príde. Bude to fajn s ním, aj bez neho. Lena si dnes užije krásny deň vo svojich nových šatách…