Konečne vyšlo slnko. Po nekonečných pochmúrnych dňoch intenzívneho dažďa znovu zasvietilo. Počasie priam volalo do prírody alebo aspoň do ulíc mesta s trochou zelene. Lena už nevedela odolať slnečnému lákaniu. So saunovaním už riskovať radšej nebude, ale čo tak ísť s niekým na prechádzku? Ideálne s nejakým chlapom. Že by opäť skúsila pohľadať niečo zaujímavé na zoznamke? Športovca? Veru to aj urobila. Pri rannej káve prelistovala pár profilov.
Róbert! To, že je športovec, tam mal nielen napísané, ale už na profilovej fotke sa to nedalo prehliadnuť. Okrem toho bol aj vegetarián. Nie že by Lena bez mäsa nedokázala vydržať pár dní, no celý život? A možno to tam mal napísané len tak. Aby zaujal. Veď za skúšku nič nedá. Ona vždy z tej „spoločnej porcie“ môže zjesť mäso. Dobre, aj trochu šalátu si dá. To jej určite neuškodí.
Po tejto gastronomickej úvahe mu odpísala. Dosť rýchlo našli spoločné športové záujmy a hneď sa aj dohodli na cyklovýlete. Aj keď asi každý z nich mal o tom inú predstavu. Lena mu síce jemne naznačila, že bicykluje, ale ideálne je to iba po rovinke. Róbert sa tváril, že to pochopil a ona sa v tom radšej viac nevŕtala. Veď trochu šliapať do pedálov ona určite hravo zvládne. Tiež je predsa športovkyňa. Aj keď bývalá.
Stretli sa spolu na hrádzi. Róbert si ju na úvod poriadne popozeral a s uznaním aj okomentoval:
„Vyzeráš veľmi dobre. Asi pravidelne športuješ?“
Lena tajne dúfala, že jej hovorí pravdu a nie je len milý. Hoci v konečnom dôsledku obidve možnosti by boli fajn. Okamžite si získal prvé plusové body. S neodolateľným úsmevom, o ktorý sa snažila, mu odpovedala:
„Ó, ďakujem. Kedysi dávno. Teraz už len tak rekreačne. Snáď Ti budem stíhať.“
Lena sa pokúsila elegantným spôsobom nasadnúť a začleniť sa do hustej premávky. Nádherné počasie vyhnalo von hádam každého cyklistu, „krasokorčuliara“, ale i bežca. Ešte šťastie, že tam nemohli chodiť maminky s kočíkmi, to by sa už asi ani nepomestili. Malo to však aj svoje výhody. Tempo nemali prirýchle. Akurát nemohli ísť vedľa seba, aby sa aspoň trochu porozprávali. Postupne však bola cesta voľnejšia a Róbert pridával a pridával. Lena robila, čo mohla. Šliapala do pedálov, aby mu stíhala. Chvíľu to tak vydržala a tajne dúfala, že zastanú pri prvom bufete. No Róbert jej myšlienky ani len netušil. Míňali postupne jeden bufet za druhým. Bola si vedomá, že ten najbližší ju už musí zachrániť, lebo toto rande nedopadne dobre..
Asi sa jej myšlienky začali prejavovať aj na výraze tváre a Róbert to pochopil. Chcela si síce myslieť, že zastavil, pretože už ani on nevládal. Pre istotu sa však radšej na pravý dôvod nespýtala. Bola prešťastná, že zastavili a je tam bufet s občerstvením. Róbert ju, žiaľ, vyviedol z omylu:
„Môžeme tu na chvíľu zastaviť, kým sa prehrnú tieto davy športovcov. V tomto bufete majú samé nezdravé jedlá, ale doniesol som Ti vitamínovú tyčinku. Zatiaľ mi prezraď niečo o sebe.“
Lena sa nevedela rozhodnúť, či je taký starostlivý alebo sa obáva, že by odniekiaľ vytiahla chlieb so salámou. V duchu sa usmiala a opatrne sa spýtala, či si k tomu nedajú kofolu alebo že by aj rovno pivo?
„Ty si ale vtipná! Že pivo! Naozaj sršíš humorom.“
Lena si zahanbene vytiahla fľašu s vodou, ktorej teplotu si neodvážila ani odhadnúť. Odpila si z tej nechutne teplej tekutiny a poďakovala za tyčinku. Róbert sa vrátil k svojej obľúbenej téme a na úvod jej dal otázku priamo na telo:
„Lena, čo Ty a Tvoja strava? Vieš, ja som vegetarián. Ťažké jedlo mi vôbec nerobilo dobre. Snažil som sa zaviesť toto zdravé stravovanie aj u nás doma, ale nepochodil som. Došlo to až do takého štádia, že sme mali hádky každý deň. Postupne, keď deti vyrástli, išlo to celé medzi nami do stratena. Preto ma to veľmi zaujíma.“
Lena chcela byť úprimná, preto mu odpovedala presne tak, ako to cítila.
„Ja sa nechcem vzdať vo svojom živote už ničoho, čo mi robí radosť. Nie že by bolo mäso jediným mojím zdrojom pôžitku a zábavy, no u nás doma jeme všetko s mierou. Keď sa dá vybrať zdravšia verzia, vyberiem si ju. Ale taká kapustnica bez klobásy alebo raz za čas vyprážané rezne, či taký McDonald’s, musí byť. Chodíme tam vždy, keď majú deti sviatok. Samozrejme doma varím aj zdravé jedlá. No tieto naše pôžitkové hriechy nám spestrujú život.“
„Ty si nečítala v mojom profile, že som vegetarián?!“
„Čítala, samozrejme, že som čítala.“
„Tak prečo si sa so mnou chcela stretnúť?“
„To, že si vegetarián, je Tvoje rozhodnutie. Mňa sa to predsa netýka.“
„Tak to je teda veľký problém! Mala by si čítať s porozumením. Ako môžeš športovať, keď nedodržiavaš správnu stravu?“
Obaja videli, že tento rozhovor sa obracia zlým smerom. Výnimočne sa im obidvom v hlave vynorila tá istá otázka, či pokračovať v tomto cyklovýlete ďalej alebo každý pôjde opačným smerom. Vlastne už len čakali, kto to vysloví nahlas. Nikto nenašiel odvahu, a tak pokračovali spoločne ďalej. Róbert postupne zvyšoval tempo, ktoré Lena nedokázala a hlavne už ani nechcela zvládnuť. Už za ním zaostávala veľkú vzdialenosť až sa jej stratil z dohľadu. Snažila sa potlačiť myšlienky o tom, ako vôbec nevládze, je unavená, smädná a bolí ju už každý kúsok tela. No na šťastie si po chvíli našla inú radosť z výletu. Začala si vychutnať krásne počasie a kochať sa okolitou prírodou. Aspoň na chvíľu sa jej podarilo zabudnúť na to, že tu nie je sama. Keď ho konečne dobehla pri ďalšom bufete, vydýchala sa, napila prevarenej vody a povedala, že už ďalej nevládze.
„Musím si ušetriť sily aj na cestu späť.“
„Škoda, že to vzdávaš hneď na začiatku. Písala si, že si športovkyňa. Nevadí, ja pôjdem až do konca. Tak Ti želám pekný deň.“
Róbert odfrčal a Lena nahnevaným pohľadom sledovala, ako sa stráca v diaľke. Keď už ho ani nevidela, zacítila lákavú vôňu z bufetu. Neodolala jej. Kúpila si párky a k tomu malé pivo. Jednoducho mäso vyhralo. Sadla si do kresla a s pôžitkom namáčala párky do horčice a zapíjala ich chladeným pivom. Pri tom sa usmievala na okolitý svet a svet zase na ňu. Nevadilo jej ani to, že celou cestou jej z bufetového občerstvenia bolo ťažko na žalúdok. No a čo? Život je predsa o malých radostiach a úžasných zážitkoch. Či pôžitkoch?